JÁN ŠARLOŠ

Ján Šarloš (1876-1919) bol horlivým a všestranne nadaným kňazom, muránskym rímskokatolíckym farárom  v rokoch 1911-1919. Je jednou z obetí vpádu maďarskej červenej armády na Slovensko v roku 1919. Vo veku 43 rokov sa stal mučeníkom svojho slovenského vlasteneckého presvedčenia. Pochovaný je na muránskom cintoríne.

Najstaršie svedectvo vryté do kameňa

Na bielom náhrobnom kameni v tvare kríža je jeho fotografia obkolesená vavrínovým vencom a nápis: „Venované svetlej pamiatke Jána Šarloša, farára muráňského, narodeného r. 1876, ktorý bol dňa 13. júna 1919 na cmiteri tisovskom od nepriateľov nevinne zastrelený.“

Viac sa o ňom dozvedáme z historického spisu „Zabudnutý hrdina“ od Bystríka Muránskeho, ktorý dôsledne zozbieral informácie z dostupnej literatúry, z článkov, spisov, „sucho úradníckych“ matričných záznamov, „skúpeho“ diecézneho nekrológu i archívu, i od svedkov tejto zdrvujúcej, traumatizujúcej udalosti. Išlo o cca 30 obyvateľov Muráňa a Muránskej Lehoty, medzi nimi menovite spomína o. i. Máriu Hurákovú a Matildu Čulíkovú, ktoré žili na fare od tých čias, teda 40-50 rokov. Hoci sa ich p. farár Macák na konkrétne spomienky na r. 1919 vypytoval obozretne, nenápadne, všetci svedkovia neskrývali nechuť, rozhorčenie i strach hovoriť o nich nahlas.

Z osemstranového rukopisu „Zabudnutý hrdina“

„Je síce pravda, že farár Ján Šarloš nevykonal nijaké veľké činy, ktorými by sa bol zaslúžil o celý slovenský národ. Takých možností nemal a nebol ani na to predurčený. Ale Ján Šarloš je bezpochyby vzorom tichého a skromného rodoľuba, ktorý za ťažkých pomerov a nebezpečných okolností obetavo pracoval za vlasť na čiastkovom úseku svojho kňazského pôsobiska, prebúdzal národné povedomie sebe zvereného ľudu a túto svoju lásku k národu a vlasti spečatil i mučeníckou smrťou.“

Ján Šarloš sa narodil v Lučenci 2. augusta 1876 v zmiešanej rodine. Jeho otec bol Slovák, rímsko-katolík, povolaním krajčír, matka bola evanjelička a národnosti maďarskej. Mal štyroch súrodencov, dvoch bratov, dve sestry, on bol z nich najmladší. Vysvätený bol 17. júna 1900. Ako kaplán pôsobil v Starej Haliči, Divíne, Nálepkove, Jaklovciach a Krompachoch a ako administrátor v Brezničke. Za farára do Muráňa prišiel 1. júla 1911. Mal možnosť vybrať si aj Revúcu ako faru, ale muránsky kostol sa mu viac páčil, tak sa rozhodol pre Muráň. „Jeho otec vtedy už nežil, preto domácnosť mu viedla jeho matka a od začiatku augusta r. 1911 pomocnicou v domácnosti v muránskej fare bola Mária Huráková z Krompach.“ „Šarlošova matka ju zavolala do Muráňa z Lučenca, kde ju poznala ako obľúbenú pomocnicu v domácnosti u istého profesora.“

„Muráň mal v tom čase okolo tisíc obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania. Teda dušpastierskej práce tu ani vtedy veľa nebolo, preto farár Šarloš prijal ochotne i predsedníctvo v Obchodnom družstve s potravinami a spotrebným tovarom. Túto prácu mal rád, lebo prichádzal v nej do bližšieho styku s farníkmi z hľadiska čisto ľudského a občianskeho. Tu mal totiž možnosť stýkať sa i s inovercami  a známosťami predchádzať rozporom a predpojatosti, čo neraz nábožensky miešané obce rozdeľovalo.“

Podľa výpovedí Muránčanov „kázal iba po slovensky, pri vyučovaní náboženstva popri úradnej maďarčine používal i slovenčinu ako pomocnú reč“. K Šarlošovej tichej buditeľskej práci patrilo i horlivé rozširovanie kníh Spolku sv. Vojtecha, ktorými sa farníci pred p. f. Macákom, ako tretím farárom po Šarlošovi, neraz pochválili. Vyzdvihoval pracovitosť a svedomitosť Muránčanov, i sám bol veľmi pracovitý. Poopravoval hospodárske budovy na fare, jeho záľubou bolo stolárstvo.

Ľudský a kňazský profil Jána Šarloša

Ján Šarloš bol vysokej, štíhlej postavy, mal čierne vlasy, usmievavú tvár. Ako kňaz bol horlivým a bezúhonným Kristovým služobníkom. Keď išlo o kresťanské pravdy a spravodlivosť, nebojácne ich obhajoval. Veľmi dbal aj o čistotu a výzdobu Božieho domu. „Pre muránsky kostol zaobstaral krásnu sochu Božského srdca.“ Vedel výborne kázať, rečniť, spievať i hrať na organe. V postoji k ľuďom nerobil rozdiely medzi vzdelanými, jednoduchými, vyššie postavenými, ku všetkým bol priateľský. „Každého rád vypočul, každému ochotne poradil, kto ho o to požiadal.“ Bol veľmi obetavý, mal silné sociálne cítenie. „Chudobní, núdzni, pocestní ani žobráci nikdy neodišli od neho naprázdno.“ Veľa pomáhal aj richtárovi, ako zachytáva pamätný spis Bystríka Muránskeho.

Historický kontext a krutosti roku 1919

Krátko po tom, ako sa maďarskí boľševici pod vedením Belu Kuna zmocnili vlády a vyhlásili Maďarskú republiku rád, vtrhli na Slovensko. Za ich réžie bola 16. júna 1919 v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád. Za socialistickými heslami sa zreteľne črtali imperiálne ambície obnovenia Veľkého Uhorska s hranicami spred roku 1918. Maďarská boľševická armáda siahla k osvedčenej zbrani okupantov - k teroru. (Z knihy Karola A. Medveckého Slovenský prevrat)

Brutalita maďarských boľševikov v júni a júli 1919 proti Slovákom, zvlášť proti slovenským aktivistom bola zmesou tradičného maďarského šovinizmu a boľševického násilia sovietskeho typu. Bežnými praktikami maďarských červených gardistov a proletárskych úderiek bolo sťahovanie z kože zaživa, priskrutkovanie železnej obruče do čela a spánkov, ukrižovanie, tzv. žart brušných vreciek, odrezávanie prstov, nosov, jazykov a iných častí tela zajatým a týraným obetiam. Rovnako ku každodennej praxi patrilo opakované znásilňovanie žien a dievčat a pochovávanie umučených obetí zaživa.

V knihe Slovenský prevrat sú zdokumentované viaceré tragické udalosti toho obdobia. Napr. „11. júna 1919 bola vyplienená a podpálená dedina Dačov Lom.“ „Mešťanostu z Kálnice a dvoch úradníkov zastrelili v pieskovni. Antona Prokopa obesili v Detve na lipu. Jeho matku donútili zúčastniť sa na poprave. Legionárovi Mikulovi Lipnickému odrezali uši a nos a do rozpáraného brucha mu strčili baganče. Stalo sa v Kňažiciach. Nitrianskeho občana Šulgana zastrelili pri Vrábľoch. Sám si musel vykopať hrob.“ „Pri Rimavskej doline postrieľali nevinných ľudí.“ „Keď Maďari ustupovali smerom ku Kriváň-Detve, hodil jeden z nich ručný granát do  skupiny slovenských detí, hrajúcich sa na trávniku pred Dobronivou.“ „V Hermanovciach zavraždili katolíckeho farára Majána.“ (Porov. http://prop.wz.sk/zakon_smotany.htm)

Krvavému besneniu maďarskej boľševickej soldatesky padol za obeť aj rímskokatolícky kňaz Ján Šarloš, farár v Muráni, ktorý bol obvinený z otvorenej agitácie medzi veriacimi, aby muži vstupovali do česko-slovenskej brannej moci a aktívne bránili Slovensko a jeho mladú slobodu pred maďarskými útočníkmi. Ako „dôkazový materiál“ na jeho odsúdenie poslúžili vynútené výpovede siedmich zajatých slovenských vojakov - dobrovoľníkov z Muránskej Lehoty. Tí boli pod hrozbou ďalšieho násilia prinútení odprisahať, že boli svedkami Šarlošovej protimaďarskej agitácie. Maďarským boľševickým „sudcom“ a zároveň katom to úplne stačilo a Šarloš bol ešte v deň svojho zatknutia 13. júna 1919 popravený. (Z článku slovenského historika Vojtecha Kárpátyho Teror Leninových detí, publ. v časopise Extra plus v r.  2012)

Podľa zachovaných spomienok Muránčanov pán farár Šarloš požíval u veriacich úctu, lebo sa zaujímal o ich celkovú situáciu. Keďže pomáhal notárovi, vdovám, ktorým muži padli v Prvej svetovej vojne sprostredkoval finančnú podporu. Niektorí dedinčania sa domnievali, že istý obyvateľ obce menom Remeňár, považovaný za „maďaróna“, mohol aj kvôli tomuto udať pána farára maďarským boľševikom, pretože po jeho smrti sa on stal notárom, ale vdovecké príspevky už viac do postihnutých rodín neprichádzali. Ešte aj tesne pred popravou pán farár Šarloš veriacich vystríhal, aby nešli za ním do Tisovca, kam ho gardisti maďarskej Červenej armády vliekli, v snahe uchrániť ich pred hrozbou istej smrti. Sám si musel na cintoríne v Tisovci  kopať hrob, do ktorého ho postreleného zahrabali. Keď zomieral don Anton Macák, vyslovil želanie, že chce byť pochovaný vedľa Jána Šarloša, lebo ho mal v úcte ako mučeníka.  (Z výpovede Pavla Kochjara st., obyvateľa Muráňa)

Keď ešte aj po vyše 100 rokoch poukazujeme na tieto desivo kruté historické fakty, nerobíme to pre živenie oprávneného pocitu krivdy či národnostného napätia. Naopak, ide o výzvu k ľudskosti a autentickému kresťanstvu. Je to tiež memento, aby sme ostražito a zodpovedne zvažovali svoje politické postoje vychádzajúc a učiac sa z histórie, aby sa takéto tragédie neopakovali v našej dobe. Je to do tretice príležitosť náležite si uctiť kňaza, ktorý napriek mimoriadne ťažkej spoločensko-politickej situácii zostal Dobrým pastierom, ochotným aj život položiť za svoje ovce. Aj takí kňazi sú! V nádeji, že už je zaradený medzi mučeníkov, prosme na jeho príhovor o obetavých, svätých kňazov, duchovných otcov pre Muráň.  

Zabudnutým hrdinom 

Púšť mení tvár svoju deň čo deň.

Tam piesok zasýpa chodníky.

Čo žije, zdráha sa prísť podeň.

Púšť zhltla pyramíd pomníky.

Náš národ nesmie byť ako púšť.

Nezabudnuteľný nech je v ňom

- a stále treba nám toto húsť –

hrdinov, hrdiniek rodostrom.

Na ktorých sme však, žiaľ, zabudli,

odpracme z ich mena púšť piesku.

Či nám v nich poklady nezbudli.

Vráťme im pôvodnú tvár lesku!

(Báseň Bystríka Muránskeho zo spisu o J. Šarlošovi „Zabudnutý hrdina“; Muráň 1964)