ANTON MACÁK

ThLic. Anton Macák, SDB (1907-1972), pseud. Bystrík Muránsky bol horlivým saleziánskym kňazom a pedagógom, ale aj regionálnym historikom, básnikom, botanikom, obdivovateľom prírodného a kultúrneho bohatstva Muráňa, keďže posledné dve desaťročia svojho plodného života pôsobil ako farár v Muráni v Rožňavskej diecéze.

Zo života Antona Macáka

Narodil sa 25. októbra 1907 vo Vištuku, okr. Pezinok. Ako 22-ročný vstúpil do rehole saleziánov dona Bosca. Svoje štúdiá zavŕšil v Ríme kňazskou vysviackou v roku 1938 a o rok neskôr licenciátom na Pápežskej Gregorovej univerzite, čo ho vtedy oprávňovalo používať titul „profesor“. Po návrate na Slovensko pôsobil najprv ako direktor malého seminára a internátu pre študentov gymnázia v Trnave, neskôr v saleziánskom ústave v Galante. V ďalších rokoch bol duchovným správcom v Šaštíne, Trnave – Kopánke, v Gáni a tiež redaktorom časopisu Saleziánske zvesti.

Keď prišla Barbarská noc roku 1950, mal 43 rokov a bol predstaveným kláštora a riaditeľom saleziánskeho ústavu v Hodoch pri Galante. Prešiel sústreďovacími kláštormi v Pezinku, potom v Báči, Podolínci, Malackách. Po absolvovaní politického preškolenia dostal povolenie k pastorácii, a tak bol v januári 1951 poslaný do Rožňavskej diecézy. Po roku – s prestupnými zastávkami v Plešivci, Muráni (2 mesiace) a Lučenci – sa od januára 1952 stal administrátorom farnosti Muráň na celých 20 rokov. 

Napriek svojmu všestrannému nadaniu a vzdelaniu dokázal rozumieť aj potrebám a starostiam jednoduchých sedliakov a furmanov. Vďaka svojej vynaliezavosti im bol navzdory dohľadu štátnej moci stále nablízku. Viaceré fotografie ho zachytili pri hrabaní a zvážaní sena, lebo to bola pre neho príležitosť na dušpastierske rozhovory. Aktívne sa venoval aj mládeži. Podporoval ich talenty, rozširoval ich obzor, organizoval pre nich výlety, kde približoval históriu, zaujímavosti botaniky, miništrantov naučil aj latinské texty a spevy, vysvetľoval im význam Druhého vatikánskeho koncilu. Môcť miništrovať bola česť, opak trest.

Zomrel dva mesiace po smrti svojho biskupa Róberta Pobožného (30. máj 1890 Tisovec - 9. jún 1972 Rožňava), ako 65 ročný v revúckej nemocnici, dňa 31. augusta 1972. Na pohrebe sa zúčastnilo množstvo ľudí. Pochovával ho spolubrat salezián Zoltán Tóth. Anton Macák, chcel byť pochovaný v Muráni, ako čítame v epitafe na náhrobnom kameni: „V toľkých krás objatí rád bych dlho žiť, smrť keď v hrob ma skláti, tu chcem v zemi sniť.“ (Bystrík Muránsky: Cnenie)

Tvorba Bystríka Muránskeho

Farníkov ubitých ťažkým životom duchovne dvíhal aj svojou tvorbou, v ktorej ospevoval krásy dedinky pod Muráňom i statočnosť jej ľudu. Svoj vzťah k tomuto „divokrásnemu kraju“ zvečnil v početných povestiach, baladách, básňach a piesňach, ktoré zhudobnil jeho spolupracovník a priateľ, hudobný skladateľ Ján Čambál (*17.09.1927, Sládkovičovo, † 23.10.2010, Kladno). Napriek spoločnému úsiliu o vydanie ich tvorby, to komunistický režim nedovolil.

Až pri príležitosti 100-ročnice narodenia Antona Macáka v roku 2007 vydala obec Muráň dve jeho zbierky: Kytka piesní spod Muráňa (1958) a Žmeň rozprávok spod Muráňa (1968). V tom istom roku na podnet a s podporou zahraničných Slovákov vydala Matica slovenská v spolupráci s americkým vydavateľstvom Bolchazy-Carducci Publishers unikátnu Macákovú zbierku 170 slovenských piesní preložených a prebásnených do latinčiny Resonantia Tatrae (1963). Schola cantorum Jána Pavla II. z Vajnor ich nahrala na CD. V doslove básnika k zbierke sa dozvedáme, že táto originálna myšlienka vznikla na podnet jeho spolužiakov ešte z čias štúdií v Ríme, ktorým sa slovenské piesne veľmi páčili a chceli ich poznať aj obsahovo. Ideu podporil aj Mikuláš Schneider-Trnavský, vynikajúci hudobný skladateľ i latinčinár. 

Bystrík Muránsky sa zaujímal tiež o históriu kostola, obce i hradu Muráň. Niektoré historické spisy poslal do Matice slovenskej, odborné články publikoval v časopisoch, písal pre Československý rozhlas.  Viaceré jeho diela dodnes zostali v rukopise, ako napr. Pamätný spis o Jánovi Šarlošovi (1876-1919), niekdajšom muránskom farárovi, ktorý bol na základe vynútených výpovedí zatknutý a zastrelený maďarskými boľševikmi 13. júna 1919. Mal len 43 rokov. Don Anton Macák si želal byť pochovaný vedľa neho, pretože ho mal v úcte ako mučeníka.  

Ako oduševnený liturgista Bystrík Muránsky po sebe zanechal Muránčanom aj početné liturgické spevy spolu s láskou k liturgii. Liturgický zbor pod jeho vedením mal takmer 40 členov a spieval aj 4-hlasné pašie. Miništrantov, ktorých počet sa tiež rátal v desiatkach, viedol k veľkej zodpovednosti a dôstojnosti pri ich službe a naučil ich aj latinské odpovede omšových textov i latinské liturgické spevy a piesne. Aktívne sa podieľal na zavádzaní pokoncilových zmien do liturgie. Svojim farníkom, vrátane miništrantov, pravidelne približoval význam koncilu a jeho nariadení, prekladal bohoslužobné texty do slovenčiny, písal piesne. V rukopise sa zachoval jeho návrh Rímskeho misála, zostavil príručku Pohrebných obradov. Tie sa svojím dôrazom na kresťanskú nádej zapáčili aj evanjelikom z muránskej doliny, ako sa dozvedáme zo zachovalej korešpondencie.

Po boku Dr. Roberta Pobožného (1913-1972) bol priamo v centre cirkevného diania. Keď rožňavský biskup dostal v roku 1963 povolenie zúčastniť sa na zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, za sprievodcu a tlmočníka si vybral Antona Macáka, keďže v Ríme študoval a vynikajúco ovládal nielen latinčinu (ovládal 7-8 rečí). Aj následne v rokoch 1965-1969, keď bol Mons. Pobožný predsedom Slovenskej liturgickej komisie, ich spolupráca i cesty do Ríma pokračovali.

V archíve v Muráni možno nájsť napr. pohľadnicu z Ríma z roku 1967, spoločnú fotografiu s pápežom Pavlom VI. z roku 1968 a tiež súpis vecí, ktoré Svätý Otec v roku 1969 daroval don Antoniovi pre jeho farnosť. Známa fotografia z Vatikánu zachytáva súkromnú audienciu z r. 1968, nie návštevu Ad limina z r. 1969, ako sa uvádzalo doteraz. V muránskom múzeu v budove starej fary to dokumentuje poznámka v rukopise dona Macáka na zadnej strane fotografie: „Svätý otec Pavol VI. dňa 8.II. 1968 prijal na súkromnej audiencii o 9. hod. najprv rožňavského biskupa J. E. Dr. Róberta Pobožného a potom jeho sprievodcu prof. Antona Macáka, správcu fary v Muráni. Toto je ich spoločná fotografia po skončení audiencie.“

V životopisných zápiskoch dona Ernesta Macáka (1920-2016), ktorý bol synovcom dona Antona, je k roku 1969 poznačené: „V januári prišiel diplomaticky ako sekretár biskupa Pobožného do Ríma strýko Anton Macák a v kufri priniesol Ernestovi väčšinu jeho rukopisov z Vištuku.“ Obálka, na ktorú A. Macák  dopísal poznámku „Dar od Sv. Otca pre muránsky kostol“  ukrýva detailný súpis liturgických premetov a odevov s uvedením množstva, s dátumom 15/2/1969 a adresátom: Rev.mo Sac. Don Antonio Macák, Parroco di Muráň (Rožňava) Cecoslovacchia. Je v nej tiež vložená kartička s pečaťou sekretariátu Svätého Otca, dátumom a s venovaním „Da Parte del Santo Padre con l` Apostolica Benedizione“. Napriek svojim častým cestám do Večného mesta don Macák nezanedbával svoju farnosť, naopak svoje kontakty využíval na jej podporu. Už v roku 1957 sa totiž pustil do rekonštrukcie vojnou zničených častí kostola sv. Juraja. Práce boli zavŕšené až v roku 1968 po výmene strechy. Z toho istého roku sa zachovala fotografia z posviacky obnoveného chrámu biskupom R. Pobožným.

Pamiatka na Antona Macáka je v Muráni stále živá

Svedčia o tom ešte aj osobné svedectvá jeho pamätníkov, udelenie čestného občianstva obce Muráň in memoriam v roku 2001, ktoré prevzal don Ernest Macák, ale aj pripomienka 50. výročia jeho úmrtia v r. 2022 počas Dní obce, spojená so svätou omšou v kostole sv. Juraja v Muráni. Pamätná tabuľa i stála expozícia v múzeu sú tiež zhmotnením pamiatky na jeho široký záber, húževnatosť a horlivosť.  

Vďační Muránčania, ktorí mali to šťastie zažiť pána farára Macáka, si uvedomujú nadčasovú aktuálnosť jeho odkazu, aj potrebu zachovať ho, oživiť aj v tomto čase. Z tohto popudu vzniklo v r. 2022 občianske združenie Pamätníci Antona Macáka (PAMOZ) s cieľom podporovať kultúru a osvetu, v jeho duchu pestovať lásku k prírode, rozširovať duchovný obzor cez vzťah k hudbe, liturgii, umeniu, literatúre, histórii. Lebo nestačí len spomínať, hoci s úctou, láskou a vďakou. Bystrík Muránsky je výzvou, preto treba podobne ako on podnikať konkrétne kroky pre všestranný rozvoj obce a najmä mladej generácie, aby nadobudla hrdosť na svoj rodný kraj a chuť zostať v ňom žiť.

Svedectvá pamätníkov

„Liturgia bola u neho na prvom mieste. Trpezlivo sa nám venoval, učil nás po večeroch piesne, mnohé sám zložil. Dodnes ich spievame s istotou a radi. Mne ako organistovi vždy všetko dôsledne pripravil, vyznačil, aby som neurobil pri hraní ani chybičku.“ (J.K.)

„Ako miništranti sme s p. farárom Macákom chodievali na výlety, a to aj mimo Muráňa. Vždy sme tam „náhodou“ stretli ďalšieho saleziána s jeho miništrantmi. Získavali sme tak kontakty, nadväzovali priateľstvá, aby nás v ťažkých okolnostiach totality povzbudzoval pocit spolupatričnosti. Formoval nás všestranne a všade. Pestoval v nás všímavosť na zaujímavosti prírody, histórie i liturgiky. Môcť miništrovať bola česť, opak trest. Keď sme pri šantení na fare niečo vyviedli a namiesto miništrovania sme museli „za trest“ sedieť pri omši v prvej lavici, bol to naozaj účinný výchovný prostriedok. Bol otcovsky náročný, prísny, ale aj starostlivý a priateľský.“ (P.K.) 

„Dodnes si pamätám názornosť jeho hodín náboženstva, zbieranie liečivých bylín, i vystúpenie v miestnom rozhlase v r. 1971 pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o hrade Muráň s hudobno-slovným pásmom A. Macáka a J. Čambála, do ktorého zapojili aj náš detský zbor. Pán farár program uviedol ako ukážku ich tvorby a odvážne sa obrátil na vedúcich činiteľov obce s prosbou o umožnenie jej publikovania, avšak márne. Pokora, ale i odvaha, húževnatosť a neoblomnosť boli jeho výrazné črty. Mimoriadne vynaliezavý bol aj v spôsoboch pastorácie, napriek tlaku režimu. Nerezignoval ani z dôvodu, že so svojím vzdelaním skončil v takej zapadnutej dedinke. Zostal otvorený pre kontakt so svetom svojich farníkov, svetom univerzálnej Cirkvi, vedy a kultúry, médií i v komunikácii s cirkevnými i svetskými nadriadenými. Dnes by sme povedali, že bol synodálny, dokázal zahrnúť do svojej pastoračnej pôsobnosti všetkých, využívať  všestranné metódy  a spôsoby pre ohlasovanie evanjelia, i keď neraz „zašifrované“. Bol jednoducho ľudský, spájal, bol tiež prezieravý, no napriek tomu jeho akčnosť neunikla ani orgánom ŠTB. Hoci táto drsná realita musela byť utajovaná, z rozprávania našej mamy vieme, že si ho predvolávali na výsluchy a vracal sa z nich s modrinami.“ (H.K.)

UKÁŽKY Z TVORBY BYSTRÍKA MURÁNSKEHO

Povesť, ktorú hory píšu 

(úryvok)

„Či znáš kraj ten divokrásny, peknotou čo hýri,
kde nad zašlou slávou plačú v zrúcaninách výry?

Videl si tie údoliami rozorvané hory,
kde zápoľa, lúka s lesom raja čaro tvorí?

Kochal si sa v divadle hôr ako orol z výšin?

Vrhol si sa v náruč bukov do hlbokých tíšin?

Dral si sa už tiesňavami, aj ty cítiac tieseň,

keď víchor v nich raz divoko, raz bôľne vyl pieseň?

Pálila ťa azda túžba vojsť do útrob krasu

a objaviť v dómoch, sieňach kvapľov, jazier krásu?

Čul si hudbu vodopádov, zrel ten lisk sťa krištáľ,

akoby sa v ich závoji perlový srieň blyšťal?

Hnal si sa už tryskom lyží striebrolesklou pláňou,

keď sú hory v snežnom háve bájnou bielou paňou?

Dumal si už na jedľami, skrášlenými snehom,

letiac cez ne fantáziou tátošovým behom?

Zrel si azda jak levenda na skaly sa škriabe

a stáročia korienkami do vápenca hrabe?

A či vieš, že na svete len jedno miesto už má,

kde na skalách nedostupných od treťohôr dumá?

Opili ťa kvety vôňou, lesy dychom smrekov,

ovanul ťa z dejín hradu dotyk dávnych vekov?

To muránsky je kraj a hrad, kedysi tak slávny
a tu žije ľud svojrázny, vládca tých krás dávny.“ 

Dedinka pod Muráňom

Dedinka pod Muráňom, k horám si stúlená!
Vonný les hladká ťa závanom a hudbou prameňa.

Stáročí prehrmelo nad tebou celý rad.
Kde sa to všetko len podelo, čím pýšil sa tvoj hrad?

Sláva a moc Muráňa spí v hrobe zrúcanín,
nad nimi vylieva žiaľ brána v tme sovím húkaním.

Brána je pozostalá hradnej histórie,
čo sa tu bohato odhrala, jej svedok dávny je.

Veľa zmien, dedinôčka, aj tys’ prekonala.
Len tvoja vzácna levendôčka bezo zmien ostala.

Dedinka pod Muráňom, hrdé ty máš meno,
čo nesieš po hrade zrúcanom z dôb dávnych sťa veno.

Muráňa lesk stáročný z hrobu už nevstane.
Dedinka! Nech tvoj ľud statočný aj za zmien ostane!

(Muráň 24. apríl 1956, v Sosnine)

V Muráni nad hradom

V Muráni nad hradom havrany krúžia,

snáď deje dávne spievať túžia.

Krákajte, havrany, o hrade Muráni,

ktorý tu čnie, žiaľ, rozbúraný.

I.

Nik nevie povedať, kedy hrad vznikol,

lúč dejín tú tmu neprenikol. 

Na skalných útesoch Muráň sa pýšil,

tým svoju pevnosť chýrne zvýšil.

Hrad nikto nedobyl vojenskou slávou,

keď padol, padol zradou dravou.

O hrad však viedli sa vojny jak peklo,

v nich mnoho krvi márne tieklo.

Pod jeho hradbami v úpätí zápoľ

zhášal boj v mužoch žitia plápol.

Vietor keď zhviždí tu v polnočnej chvíli,

ach, to vraj vojsko mŕtve kvíli.

II.

Len málo hradov je u nás tak slávnych,

akým bol Muráň v dobách dávnych.

Storočia menili na hrade pánov,

dvaadvasať prešlo jeho bránou.

V dedinke Podmuráň dobrý ľud biedil

poddanstva údel jarmom dedil.

V kraji keď vladár bol chrabrý Ján Jiskra,

o hrade správa vlasťou blyskla.

Muráň bol za Jiskru husitskou baštou,

víťaznou slávou skvel sa častou.

Husiti vplyv mali v Doline celej,

bolo to mužstvo mysle smelej.

Potom keď odišli husiti z hradu,

iní v ňom deje svojsky pradú.

Hada si Tormalay na synka ovil,

správcom keď Bašu ustanovil.

Sirota Janík bol štvorročné dieťa,

tútor ho zničil jak mráz kvieťa.

Za Bašu Muráň bol zbojníckou ríšou,

bájnych kôp zlata tajnou skrýšou.

Keď Bašo dlho už len lúpež snoval,

hlavu mu sťali, dobašoval.

III.

Széchy hrad prerobil na skvostné bydlo,

kráľ mohol mať v ňom hrdé sídlo.

Muránska Venuša – Mária Széči

má v sláve hradu podiel väčší.

Udatný Vešelín dobyť hrad túžil,

Máriu ústrk v zámku súžil.

Keď vyznal Vešelín Márii lásku,

lsťou vnikol na hrad po povrázku.

Széčka sa vydala za Vešelína,

on dostal hodnosť palatína.

Muráň sa vtedy skvel kráľovským leskom,

chýr o ňom letel ako bleskom.

Celú vlasť Vešelín z Muráňa riadil,

plán vzbury kým sa neprezradil.

Povstanie keď bolo v najplnšom prúde,

Vešelín umrel v smútku, v trude.

Povstanie zlomila viedenská vláda,

Muráňa tým aj sláva padá.

I Széčkin život bol pre vzburu biedny,

árešt ju skántril v mstivej Viedni.

Keď takto odkvitla Széčkina sláva,

zániku úder hrad dostáva.

IV.

Hoc hrad sa na bralách jak hniezdo týčil,

hniezdo to skvostné požiar zničil.

Za stálych prevratov, vojen a strastí,

vzal Muráň skazu časť po časti.

Muránske paláce, kostol a bašty

sú už len zmienkou v dejoch vlasti.

Zub času rozhlodal tú pevnosť skalnú,

mohylu nechal z neho žiaľnu.

Bulharský Ferdinand Muráň chcel vzkriesiť

brat mu však neprial plán ten riešiť.

Havrany letia už do hôr na Studňu,

víchor im nôti pieseň smutnú.

Krákali havrany o hrade Muráni,

ktorý tu čnie, žiaľ, rozbúraný.

(Muráň 12.-13. máj 1954, Hrad, Dolina, Lieštiny)

Muránsky môj kraj

V Gemeri nieto nič také krásne,

ako je muránsky horský kraj,

kde aj reč ľudu znie ľúbo, rázne,

sťaby si počúval v piesni báj.

Lykovcu kvitnúť kto zabráni?

Mne spievať pieseň o Muráni?

V Gemeri nieto nič také krásne,

ako je muránsky horský kraj.

Môj kraj muránsky, hoc skromný v poliach,

skvostnú máš prírodu ako raj!

Na tvojich horách i na zápoľách

tiahne sa bujný les, šumný háj.

Tam rubač, furman, ľud snaživý

úmornou prácou vždy sa živí.

Môj kraj muránsky, hoc skromný v poliach,

skvostnú máš prírodu ako raj.

Môj kraj muránsky, krás horských výkvet,

nádhery tvoje mám veľmi rád!

Nedal by som ťa ni za celý svet.

Tvrdím to úprimne, bez výhrad.

Ja k tvojim horám láskou lipnem,

hruď svoju na nich hrdo vypnem.

Môj kraj muránsky, krás horských výkvet,

nádhery tvoje mám veľmi rád!

Môj kraj muránsky, hej, doly tvoje,

zvlažujú bystriny čistých vôd!

Lúčiny tvoje, trávnaté zdroje,

sú pre nás kvetami čarný zvod.

Tie horské lúky, kvety, voda,

to krásam tvojim lesku dodá.

Muránsky môj kraj, hej, doly tvoje,

zvlažujú bystriny čistých vôd.

Môj kraj muránsky, máš rušné deje,

ktoré tu zohral tvoj slávny hrad!

No, v jeho rumoch vietor len veje

čo svedok hrdinstiev, lež i zrád.

Muráňa sláva v hrobe leží

a krajom iný život beží.

Môj kraj muránsky máš rušné deje,

ktoré tu zohral tvoj slávny hrad.

(Muráň 24. apríl 1953, na Šancoch)

V Muráni jesto zvláštny kvet

V Muráni jesto zvláštny kvet v tom kraji prírodných krás.

Je vzácny, veď ho inde niet. Rastie ten kvet len u nás.

Muráň je hrdý na ten kvet, aj má byť na čo hrdý.

Však po ňom zná ho toľký svet, jak o tom veda tvrdí.

Ten kvietok vábny ružový, čo vlasť len v Muráni má,

zve lykovec sa kríčkový, mámivo nutká do sna.

Lykovec vše v máji kvitne, vrúbi okraj strmých skál.

Slnečný deň keď mu svitne, dýcha vôňu v šíru diaľ.

Len za ním hor sa, pozrieť, hor!

Do muránskych krásnych hôr!

(Muráň 29. jún 1953, v Doline)

Nad Muráňom na planine

Nad Muráňom na Planine vánok lístím šelestí.
Riavy zurčia po doline, hrad z brál šeptá povesti.

Večer furman do hôr má sa, by si zmiernil únavu.
Volov črieda chtivo spása horskú trávu voňavú.

Tam, kde rastú bujné smreky kolo lúky zelenej,
kladú chlapi už cez veky vatru v noci studenej.

Vatra praská, šľahá, páli, chlapi pri nej žartujú.
Spev ich zvučný znie do diali, sova húka ujujú.

Spev už doznel, vatra hasne, chlapi driemu pod smrekom,
sní sa im tak sladko krásne, kuvik, nezbuď ich škrekom!

Lesné víly dávno zmizli, medveď vatry bojí sa.
Len čo ranné zore vzišli, furman k práci strojí sa.

(Muráň 28. máj 1953, na Kopaňách)

Hrdzavá dolina v Muráni

 Hrdzavá dolina v Muráni, aký to malebný kút!

Lesmi je venčená, bralami zdobená, srdce ti zviaže do pút.

Hrdzavá dolina v Muráni, bublavou hudbou zuní.

To voda Muráňa po skalách sa zráňa, tak preberá na struny.

Hrdzavá dolina v Muráni, prečo si taká dumná?

Čo sa do hmly halíš, prečo len vždy žiališ, veď si ty veľmi šumná!

Hrdzavá dolina v Muráni, na zimu odsúdená.

Slnku sa ukrýva, žriedlami oplýva, preto je vždy studená.

Hrdzavá dolina v Muráni ľadovú jaskyňu má.

Cencúle v hre ladnej krásami hýria v nej, ľúbosť ich za skvost uzná.

Hrdzavá dolina v Muráni, aká to sieť cestičiek!

Tiahnu ňou furmani do hôr vo dve strany jak pilný roj včeličiek.

(Muráň 28. marec 1954, v Hrdzavom)